Prvý deň na cestách Nového Zélandu

Balíme

31. 1. 2018

Posledné hodiny v Aucklande. Zbalili sme sa. Ešte sme zastihli Oliviu, resp. ona zastihla nás, kým sme odišli. Keď sme sa pobalili, zdalo sa nám, že to išlo ťažšie a kufre mali menej miesta, ako keby nám veci pribudli a my sme ich mali stále rovnako.

Cestovať s aucklandskou MHD je umenie

Mali sme čas a išli sme na skorší autobus, keby sa niečo stalo, alebo by spoj vynechal. Poznali sme len mená zastávok, kde máme vystúpiť, resp. prestúpiť. V Aucklande v MHD nehlásia nasledujúce zastávky, ani ich neukazujú na obrazovke a všetky sú na znamenie. Janka požiadala šoféra nášho prvého spoja 309, aby nám oznámil, keď budeme na prestupovej zastávke Ohehunga Mall. S Novozélandskou ochotou sa nás pred zastavením pýtal, či chceme stihnúť autobus 380 a ešte nám aj ukázal, kde stojí.

Janka urobila tú istú procedúru s požiadaním šoférky autobusu, aby nám oznámila, keď budeme na zastávke Ascot Rd. Ako sme tak cestovali autobusom 380, ja som mal zapnuté mapy na mobile a okrem scenérie mesta som pozeral, kde sa na mape nachádzame. Boli sme už na križovatke rovnomennej ulice, ale nezastavovali sme, tak možno je zastávka na križujúcej ceste. Podľa máp sme sa vzďaľovali od miesta, kde sme si mysleli, že máme vystúpiť. Jeden človek dal znamenie, že chce vzstúpiť, tak sme išli aj my. Keď sme vystupovali a prechádzali okolo šoférky, Janka sa pýtala, že či to je tá, alebo sme ďalej. Šoférka sa nám začala ospravedlňovať, že na nás zabudla, ale tá naša zastávka nie je odtiaľ ďaleko. Bolo to možno 500 m, ale mali sme všetky kufre a ruksaky so sebou a potrebovali sme sa dostať ešte k požičovni áut.

Požičovňa

31. 1. 2018 11:00

Aj napriek tomu sme sa dostali do požičovne pred 11:00. To bol náš oficiálny čas vyzdvihnutia. Ešte sme potrebovali vybaviť papiere, zaplatiť požičanie navigácie a až potom sme mohli vyraziť. Pracovníčka nám na mape ukazovala, ako sa dostanene von z Aucklandu, ktoré cesty nemôžeme používať a že sa nesme kempovať pri ceste.

Tankovanie je tiež umenie

Cestu sme hneď začali vtipne. Mali sme asi 40 % nádrže a pre istotu sme išli natankovať. Zaparkovali sme pred stojanom, nádrž otvorená, všetko pripravené na tankovanie. Zobral som hadicu, stisnem a nejde. Začali sme študovať inštrukcie na stojane a vraj máme zadať, aké chceme natankovať množstvo. Zvolil som doplna a zase nejde. Čítame druhý raz a skúsime zadať za 20 dolárov a zase nejde. Prečítali sme si inštrukcie ešte raz a nakoniec sme vyrozumeli, že pred tankovaním sa treba ohlásiť u pokladne, aby nám pustili a otvorili ventil na tankovacom stojane. Potom sa to podarilo.

Šoférujeme na ľavej strane.

Nastavili sme do navigácia náš prvý cieľ, aby sme sa dostali von z Aucklandu a nasmerovali si to smerom k pobrežiu.

Na Novom Zélande jazdia vľavo s volantom na pravej strane. Nemal som problém zvyknúť si, horšie bolo pochopiť novozélandské dopravné značenie a prispôsobiť sa všetkým podnetom naokolo, aj keďj e veľmi podobné európskemu. Najdlhšie mi trvalo navyknúť si na rozdiel medzi páčkami stieračov a smeroviek. Na Slovensku, resp. v Európe ich máme presne naopak. Bežne sa mi stalo, že keď sme odbočovali, bežali stierače a to vôbec nepršalo.

Diaľnica a navigácia to nie je dobrá kombinácia

Navigácia hlásila, že mám ísť pár kilometrov po diaľnici a potom ísť na výjazd 451. Na chvíľu sa odmlčala, veď nebude hlásiť celou cestou, koľko mi ostáva priebežne kilometrov do výjazdu. Nedával som pozor na čísla výjazdov a spoliehal sa na to, že ma navigácia upozorní. Viac som sa sústredil na plynulosť premávky.

Postupne som začal mať pocit, že navigácia dlho mlčí a hovorím Janke, že sa nám asi zasekla. Všimol som si aj výjazd, korý nasledoval a bolo tam číslo 458. Možno čísla výjadzov smerom na Hamilton klesajú.

Neklesajú. Ďalší výjadz bol 463. Hneď som naň išiel a vrátil som sa do pruhu smerom na Auckland, že výjazd 451 stretneme potom.

Nestretli sme. V opačnom smere výjazd 451 nie je. Ale sú všetky ostatné. To už Janka musela vytiahnuť mobil a zapnúť navidáciu na mobilné dáta, aby sme sa vrátili opäť na počiatok diaľnice, lebo sme sa blížili k Aucklandu, resp. boli sme v častiach okolo letiska. Do tretice sme výjazd 451 trafili.

Požičaná navigácia bola KO. Skúšali sme ju resetovať, ostala v stave, že hľadala GPS signál.

Na správnej ceste – Waitawa

Išli sme smerom na Clevedon a potom ďalej k pobrežiu. Podľa Google máp je táto cesta žltá, čiže by mala byť vyššej kategórie. Ale podľa pocitu musia Novozélanďania zamakať, aby nejakú cestu priblížili k európskym, ale aj ku slovenským.

Aj napriek takýmto cestám, niekde ich aj opravovali, sme dosiahli prvú zastávku. Po ceste bola tabuľa oznamujúca, že sa nachádzame vo Waitawa regional park. Stačilo ísť chvíľku a zabočiť a zájsť na parkovisko. Naskytol sa nám pohľad na nádhernú krajinu okolo tyrkysového mora. Fotoaparáty cvakali.

Už bola poobedná hodina a zdržali sme sa trampotami s navigáciou. Ostalo nám zo včera jedlo, sadli sme si na pníky v parku a pri obede si vychutnávali pohľad.

Popri pobreží

Vymenili sme sa s Jankou za volantom a pokračovali sme cestou popri pobreží okolo "Firth of Thames" (Záliv Thames). Thames je mesto, ktoré bolo po ceste.

Tapapakanga – štrková cesta radšej nie

Zahľadli sme ceduľu oznamujúcu iný chránený park – Tapapakanga. K nemu viedla štrková cesta. V požičovni nás vystríhal pred takými to cestami, lebo auto na to nie je stavané. Okrem toho nám vyznačili na automape, ktorým úsekom sa Severnom ostrove sa máme vyhnúť, lebo sú nespevnené alebo štrkové.

Túto nám nevyznačili a vybrali sme sa ňou, aby sme si pozreli ďalšie krásy Nového Zélandu. Išli sme pár desiatok metrov, ale štrková cesta nekončila, tak sme sa radšej otočili a pokračovali za našim naplánovaným konečným cieľom – mestom Coromandel.

Ach, tie novozélandské cesty

Neďaleko mesta Thames sme sa napojili na cestu, ktorú domáci nazývajú "Highway". Mala to byť lepšia, akou tou čo sme išli doteraz. Stále lemovala pobrežie zálivu a videli sme aj na druhú stranu zálivu. Ale ako hlavný ťah to nevyzeralo. Cesta bola na väčšine úsekov zúžená, boli tam rôzne obemdzenia, lebo bola podmytá alebo opravovaná. Väčšinou sme sa vliekli 50 km/h, niekedy aj 30.

Normálne je mimo mesta povolené jazdiť 100 km/h. Tu sa nedalo. 100 km/h je maximálna povolená rýchlosť aj na novozélandskej diaľnici. Jediný diaľnicový pocit, čo sa na to podobá, bolo na výpadovke z Aucklandu smerom na Hamilton po výjazd 451, resp. 463, ktorý sme zastihli, ako posledný. Aj to je taký pocit diaľnice Bratislava-Trnava so zúženými pruhmi, ktoré sú u nich štandardné pruhy.

Rapaura – nie všetko sa dá stihnúť

Smerom ku Coromandelu bola jedna odbočka na Rapaura Watergardens pri meste Tapu. To bola jedna z vecí, ktoré by sme si pozreli, ak vyjde čas.

Jeden háčik bol v tom, že toto bol jeden z úsekov, ktorému sme sa mali vyhnúť. Zabočili sme, cesta vyzerá v pohode. V pohode na novozélandské pomery. Niekde bola užšia a mala iba jeden pruh, ale k záhradám sme sa dostali. Už bolo po 17:00 a mali zatvorené. Hneď za záhradami bola presne taká cesta, pred akou nás varovali a vrátili sme späť na "hlavný ťah".

Aspoň sa Janka mohla pokochať lesom okolo, kým sme sa vrátili k Tapu.

Opäť cesta po pobreží a ku Coromandelu

Cesta po pobreží mala rovnaký spád. Na ľavo oceán, na pravo vidiek. Od Aucklandu sa objavovalo len málo miest a veľkých miest. Niečo také ako dedina tu nie je. Mimo miest sú rozsiahle pasienky oviec alebo kráv, alebo iné farmárske a poľnohospodárske usadlosti. Popri ceste vidno poštové schránky a v diaľke občas nejaký domček.

Kemping v Coromandeli

Coromandel je z tých väčších miest, ak nerátame Auckland alebo Hamilton. V okolí je aj dostatok miest na kempovanie. Stačí si len vybrať lokalitu a podľa toho si vybrať štandard a tomu zodpovedajúcu sumu na noc, kde si človek odstaví auto. Kempovacie plochy sú uzavreté a niektoré majú sprchy, či kuchyňu s riadmi.

My sme si vybrali kemping za mestom pri páži. Vyplatilo sa.

Pláž pripomínala promo fotky z Thajska. Malá zátoka, z ktorej vidno malé ostrovčeky v mori plné stromov, ktoré sa kolmo zvažujú do mora. Počasie nabolo také, aké by bolo na promo fotkách, ani more nebolo také čísté. Avšak sme sa mohli prejsť po pobreží a pozrieť si západ slnka. Bolo zamračené, čiže doslovne sme západ slnka nevideli, ale aspoň sme mali červenú oblohu.

Coromandel – Kauri les

Okrem toho, keď sme sa prechádzali po areáli, objavili sme na jednej informačnej tabuli, že v areáli je tiež prechádzka cez les stromov Kauri.

Museli sme si vyčistiť topánky, lebo tieto stromy trpia na celom Novom Zélande nejakou chorobou (plesňou) a preventívne dávajú pred les tabule, aby sa choroba nevynášala z napadnutého lesa ďalej, príp. nedoniesla do zdravého lesa. Kefy a voda sú k dispozícii priamo pred vstupom.

Započúvali sme sa do zvukov lesa.

Našli sme aj stromy Kauri. Sú obrovské. Taký veľký strom sme ešte asi nevideli. Mali tam jeden taký pán strom.