Z Nového Zélandu do Austrálie

Rozlúčka s Novým Zélandom

7. 2. 2018

Ráno sme si užili pár kilometrov na diaľnici až do Aucklandu. Tiež sme videli, ako vyzerá ranná špička o pol deviatej. Neskôr sa zápcha rozptýlila, keď sa diaľnica rozšírila na 3, resp. 6 pruhov. Aj na malé zdržanie sme mali dobrý čas.

Tesne pred požičovňou áut sme dali auto do pucu na benzínovej pumpe. Stačilo, aby bol interiér čistý a umutý riad. V interiéri auta boli koberce, tak sme si na pumpe zaplatili vysávanie na 6 minút za 2 doláre. Zdalo sa, že taký čas nebude stačiť na povysávanie celého auta, no 30 sekúnd pred koncom išiel vysávač takmer na prázdno.

V požičovni pri vrátení auto takmer ani neskontrolovali a tak sme sa snažili, aby bolo pekné. Odovzdali sme kľúče. Ešte sme si vybavili vrátenie peňazí, 40 dolárov, za pokazenú navigáciu.

Za 7 dní na novozélandských cestách sme najazdili 1574 km a videli veľa krásných miest. Aj nám bolo ľúto, že odchádzame.

Takto vyzerali naše cesty a navštívené miesta.

Kia ora, Aotearoa

(Táto veta znamená po maorsky: Ďakujeme, Nový Zéland. Aotearoa je maorský výraz pre Nový Zéland, ktorý sa doslovne prekladá ako krajina dlhého bieleho oblaku.)

Dobrodružstvá letiska Auckland

Z Aucklandu sme mali pokračovať do Austrálie. Na letisku sme mali kopec času a chodili sme po letiskových obchodoch. Bolo tam veľmi veľa zaujímavých veci a dlho sme hútali, či kúpime novozélandský med Manuka. Problém je, že Austrália je veľmi prísna v dovážaní potravín.

Neskôr sme odpozorovali na obrazovkách, že do 500 g medu v batožine je v pohode. My sme už boli odbavení a mali sme už len príručnú batožinu. Namiesto medu sme kúpili keksy, 3 druhy lekvárov – kiwi, zlaté kiwi a fejchoa a niekoľko tričiek.

Nasadli sme do lietadla do Brisbane o 15:35. Plánovaný prílet sme mali 16:10 queenslandského času, lebo letom prekonávame 3 časové pásma dozadu.

Austrália na obzore

Z Aucklandu do Brisbane sme mali letieť 2296 km. Leteli sme však 2396.

Priznať, či nepriznať?

Aj keď sme mali prestupný let do Cairns, v Brisbane sme si mali na páse vyzdvihnúť batožiny a opäť prejsť všetkými procedúrami colnej kontroly od začiatku.

Na pasovej kontrole sme opäť stáli v rade pre občanov európskej únie druhej kategórie. Na colnej kontrole nám zase trochu lepilo, že nám povyhadzujú nejaké veci.

Pri vypĺňaní austrálskej vstupnej karty sme opäť priznali, že máme aj lieky, aj nejaké oriešky v keksoch. Nie je povolené doniesť si so sebou štandardne takéto veci. Ešte sme mali viac ako 25 ks cigariet na hlavu¹. Aj keď sme sa na internete pred cestou dozvedeli, že 50 je úplne v pohode. Držali sme sa hesla: Radšej priznať a vyhodia nám to ako nepriznať a mať z toho problémy.

Išli sme cez prvého colníka a ten odškrtával a vypisoval do karty poznámku, čo s nami bude ďalej. Lieky boli v pohode, keď sme povedali, že to sú lieky pre prvú pomoc a našu potrebu. Oriešky boli tiež v pohode, lebo boli v keksoch. Ku týmto položkám napísal colník G. Ku cigaretám napísal C a poslal nás do iného radu. Keby bolo všetko G, tak možno je všetko v poriadku.

V ďalšom rade na nás poslali psa. Oňuchal nám batožinu. Nič nám nenašli, čo sme schovávali. 🙂 A nad počtom cigariet, mali sme každý 2 balíčky po 20 kusov, len mávli rukou. Potom sme už mohli ísť von.

Pristáli sme v Brisbane na medzinárodnom termináli. Ale v Austrálii to majú tak, že domáci terminál zvykne byť v úplne inej budove. Zrejme to je preto, že na prenášanie tovaru v rámci krajiny, platia iné pravidlá ako pre príchod z vonku.

Medzi terminálmi jazdí autobus zadarmo. Cesta autobusom sa zdala dlhšia oproti tomu, ako vyzerá vzialenosť na mape. Cestu majú nejak divne spravenú.

Rýchlo sme absolvovali bezpečnostné procedúry a zbehlo to tak rýchlo, aj spolu s prestupom z medzinárodného terminálu, že nám ostali 3 hodiny času, kým budeme letieť. Po tom všetkom na nás padla únava. Letieť sme mali 19:35 queenslandského času (podľa novozélandského to je 22:35). O takom čase sme mali na cestách už hlboký spánok.

Číňania na palube

Do Cairns sme leteli so samými Číňanmi. Veľmi málo ľudí bolo vyzerajúcich austrálsky (európsky). Nemali sme obrazovky na sedadlách a neviem uviesť presne dĺžku letu medzi Brisbane a Cairns. Môže to byť približne 1000 kilometrov.

Číňania sú strašne hlučný národ. Oni hučia aj na seba, keď sa normálne rozprávajú. Aj letušky sa museli premáhať, že by to tam s nimi vydržali. Lebo aj keď ich na niečo upozornili, že nemajú slúchadlá a jedno dieťa pozeralo niečo na vlastnom tablete, tak pozeralo naďalej bez slúchadiel.

Neskôr sa obrazovky vyklopili zo stropu pod príručnou batožinou. Nemohli sme si navoliť, čo chceme pozerať. Pustili nám austrálske správy.

Nepočúvali sme a čítali titulky. Podľa správ vyzerala Austrália ako najhoršia krajina a išlo to s ňou dole vodou. Najskôr riešili aféru nejakého obľubeného politika. Potom sme sa dozvedeli, že sa niečo stalo na burze a padol hlavný austrálsky index. K tomu ešte pridali, že federálna austrálska vláda v Canberre chce znížiť rozpočet pre zdravotníctvo a rozčuľovali sa na tom regionálni premiéri a politici. V športe riešili nejakého hráča rugby.

Aj napriek týmto správam a Číňanom sme do Cairns dorazili v poriadku.

Slovensko – Čína 1:1

Číňania sú Číňanmi aj v tom, že nemajú problém strčiť do niekoho pred nimi a neberú ohľad, že by to niekomu mohlo vadiť.

Janke sa stalo ešte v Brisbane, keď vyzdvihovala batožinu z pásu, že do nej jeden strčil, aby bol pri batožine rýchlejšie.

Posilnený týmito skúsenosťami som sa ja chopil vyzdvihnutia batožiny v Cairns. Nedovolil som jednej čínskej pani, ktorá stála za mnou, aby sa cezo mňa načiahla za svojim kufrom, hoci by ho o 1 s mala na svojej úrovni. Videl som popri svojich rukách a boku jej ruky, ale nebola úspešná.

Ubytovať sa a spať

Dopravili sme sa taxíkom k nášmi Airbnb ubytovaniu. Taxikár celý čas riešil, z ktorej strany vlakovej trate sa dom nachádza. Lebo je to dôležité, aby sme veľa nenajazdili, atď. V Cairns majú mnohé ulice predelené vlakovou traťou. Na ľavej aj pravej strane je ulica s rovnakým meno, ale prejsť koľaje sa nedá. Ešte aj frflal na Uber.

Aj keď me prišli po 22:00, domáci nás počkali. Neprivítal nás ani Alstair, ani jeho otec Cameron, ale jeho mama. Dom má 3 izby, z jednej sme videli vychádať 2 aziatky a netušili sme, kto je v poslednej izbe.

Išli sme radšej čím skôr spať, lebo aj kvôli časovému posunu pocitovo bola pre nás neskorá hodina.