Návrat do reality

Nechajte nás tu

15. 2. 2018

Nechceme opustiť Sydney, ale musíme ísť. Do obeda sme sa pobalili a priebežne oddychovali, kým odídeme z bytu.

Pred 13:00 sme opúštali naše dočasné bydlisko, ktoré nám bude chýbať. Mačka sa rozlúčiť nechcela a tak ako počas celého pobytu sa nám vyhýbala. Čakala nás hodinová cesta z Randwicku na letisko autobusom číslo 400.

Odlietať sme mali 16:15. Aj keď pôvodne bol len na 15:55. 13.2. nás vystrašili z Pelikánu, že ich máme okamžite kontaktovať, lebo Qatar airlines zmenili čas odletu. Našťastie to bolo len 20 minút a panika mohla skončiť.

Na letisku neboli pre nás vhodné obchody na kúpenie posledných vecí. Obchody boli drahšie a luxusnejšie ako na Novom Zélande. Kúpili sme makadamiové orechy, aj keď boli drahšie, ako sme videli v obchodoch v Sydney. Ale to sme vtedy nevedeli, že to tak dopadne.

Stále sa mám čo učiť v angličtine

Keď sme nakladali batožinu na pás, pracovníčka Qatar sa ma spýtala, či si chcem dať označiť príručnú batožinu páskou. V origináli po anglicky to začínalo nejako takto. "Do you wanna … ?". Ja som jej na to stoickým pokojom povedal, že nie (po anglicky "No" 🙂 ). Pracovníčka ostala v šoku. Keď sa Janka dosmiala, krízu zažehnala tým, že mi vysvetlila, keď sa ma niekto začína vetu otázkou "Do you wanna … ?", je to fráza, ktorá sa prekladá: "Boli by ste taký dobrý a …". Aspoň som sa niečo nové naučil.

V lietadle do Európy

Zo Sydney sme leteli do Dohy v Boeingu 777. Mal trochu iné usporiadanie sedadiel ako v v lietadle Doha-Auckland. Tam boli rady lietadiel s medzerami 3, 3, 3. Teraz sme mali 3, 4, 3. Niekde boli aj 3 v strednom rade. My sme si pri online checkine posnažili vybrať si miesta, aby sme neboli zablokovaní niekým a jeden z nás mal prístup do uličky.

Leteli sme ponad austrálsku pevnivu a videli sme krajinu, kým neprišla noc. Ked sme sa blížili k Arabskému polostrovu z Indického oceánu, pilot hral opäť hru "Nedotknem sa pevniny na mape liedadlom". Hru prehral, keď sme sa blížili k Dohe, aj keď letisko je hneď od mora.

Problém s dlhými letmi je ten, že nám udržujú zatemnený priestor a človek buď spí, alebo niečo pozerá na obrazovkách. Na figu je, že furt ak sa nám na malom životnom priestore v Economy triede podarí zaspať, tak akurát vždy musia podávať jedlo. Vtedy aj porosvecujú, aby sme videli. Potom zase nevieme zaspať a kolobech sa opakuje.

Hlavné jedlo bolo Chicken in picadillo sause penne pasta and green beans a Slow cooked beef in tomato sauce roast potatoes and peas. Jedli mali dobré, to treba uznať u Qatar airways.¹ Mangový džús mali iný, ako keď sme leteli do Aucklandu.

15. 2. 2018 23:50 čas v Dohe

To bol plánovaný príchod na letisko v Dohe. Kvôli časovým pásmam letom späť sme stiahli 15 a niečo hodinový let do 7 a pol hodiny. Medzičasom sme preleteli 12 388 kilometrov.

V Dohe nás čakal prestup a my sme nevedeli, čo robiť. Už sme tam raz v noci boli. V obchodoch draho. Zostal nám vláčik a previezli sme sa k iným terminálom. Tu sme zistili, že je to to isté ako v našom termináli a vrátili sme sa naspäť. Potrebovali sme prečkať, kým nasadneme do lietadla.

16. 2. 2018 2:45 čas v Dohe

Odlietame menším Boeingom 777 do Viedne. Čaká nás let 5 hodín a 50 minút v dĺžke cez 3600 kilometrov a 2 časové pásma.

Lietadlo bolo podobné ako náš prvý let Viedeň-Doha. Podávali aj rovnaké jedlo a urobili sme rovnaký výber.

Pri nástupe do lietadla sme zbadali letušku menom Magdalena. Meno nám hovorilo, že by mohla byť z Česka alebo Slovenska. Viac sme nezisťovali. Ostalo to pod rúškom tajomstva. Bola dokonca šéfletuškou a zdalo sa nám, že je riadna sekera na ostatné letušky.

Zostávalo len vydržať cestu a väčšinou sme sa snažili ju prespať.