Auckland, deň 1
Vitajte v Aucklande
29. 1. 2018 5:40
Prileteli sme do Aucklandu po drobnom meškaní (plánovaný prílet bol 5:30). Potrebovali sme prejsť cez všetky bezpečnostné procedúry, čo vyžadujú na vstup na Nový Zéland. Na pasovej kontrole sme sa museli zaradiť do radu pre ostatné krajiny. Napr. Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Írsko mali vlastný rad s automatickými turniketami. Niečo, ako keď sme prechádzali na kontrole vo Viedni. Máme síce rovnaké typy pasov, ale ako Slováci sme o kategóriu nižšie.
Na kontrole nemali problém s keksami a najmä liekmi. Rozhodli sme sa, že ich priznáme v zozname pri vstupe do krajiny. Pre vlastnú potrebu je v to poriadku. Tiež to neboli nejaké špeciálne lieky, ale len také bežné v domácnosti.
Na letisku pri výstupe z lietadla sme prechádzalo cez portál zdobený v maorskou tématikou. Keď sme už boli v hlavnej hale, stála tam socha trpaslíka z Pána prsteňov v nadživotnej veľkosti. Neodolali sme a odfotili sa s ním.
Auckland Domain
29. 1. 2018 9:40
Medzitým sa nám podarilo dostať k Olivii domov. Cestovali sme Skybusom z letiska, aj keď to bolo drahšie ako ich MHD. Olivia nám dovolila zložiť si kufre, kým sa budeme môcť oficiálne ubytovať o 14:00.
Hneď, ako sme zložili kufre, presunuli sme sa do obrovského parku Auckland Domain, ktorý je pár desiatok metrov od Oliviinho domu a dá sa k nemu dostať aj pešo. Tam sme obdivovali miestne vtáčiky.
Našli sme aj kútik s lavičkou obkolesenou kvetmi a urobili si foto. Dnes sme ani zďaleka nevideli celý park. V parku má byť aj zimná záhrada.
Mt. Eden
29. 1. majú na Novom Zélande štátny sviatok, ktorý sme si predtým nevšimli, že bude, keď sme plánovali cestu. Bolo slnečno a veľmi teplo. Olivia nám odporučila, aby sme sa išli prejsť na Mt. Eden. Je to bývalá sopka, z ktorej v takom počasí bude dobrý výhľad na centrum.
Kopec je dostupný od domu Olivie aj na pešo, tak isto aj z Auckland Domain. Treba však ísť trochu do kopca, potom zase z kopca a až tak začína Mt. Eden. Ale v pohode sme to stihli do pol hodiny.
Výstup nie je náročný a síce boli sme tam na obed, keď býva najteplejšie, ale oplatilo sa. Mali sme výhľad na mesto, mrakodrapy, aj na navyššiu stavbu južnej pologule Sky Tower. Museli sme si urobiť toto s vežou v pozadí.
Pozreli sme si ešte vyhasnutý kráter, ktorý je už zarastený trávou. Nedovoľujú zostúpiť do krátera, ale sánkovačku by sme si vedeli predstaviť, brutálne strmú. Na jednej strane krátera je aj najvyššia časť hory s vyhliadkou, odkiaľ je vidno mesto z každej strany – centrum, aj priľahlé obytné štvrte.
Existuje vôbec novozélandská kuchyňa?
Z hory sme sa vybrali inou cestou, ako sme vychádzali. Išli sme smerom do centra popri hlavnej dopravnej tepne. Začínali sme hladnúť a obzerali sme si, či nájdeme v štátny sviatok niečo otvorené. Trasu lemovali ázijské bistrá a na také niečo sme vôbec nemali chuť.
Dostali sme sa sa až na začiatok Queen street, čo je najhlavnejšia ulica v centre Aucklandu. Lemovali ju značkové obchody a tak isto ázijské bistrá, kebabárne, alebo iné rýchle občerstvenia podobného typu.
Už to vyzeralo, že nenájdeme nič iné na jedenie, čo by sa nejak podobalo na západnú kuchyňu. Nakoniec sme v bočnej uličke pri mrakodrapoch našli reštauráciu, kde mali aj belgické pivo. Podarilo sa nám sadnúť na terasu.
Objednali sme si hamburger a cézar šalát a k tomu 2 Hoegaardeny. Dobre sme si oddýchli, trochu sme si posedeli na vzduchu, aj v tieni. Ale bolo cítiť, že je veľmi teplo.
Tesne na to, ako sme dojedli, ponáhľali sme sa zaplatiť. Nad nami sa začali zbierať miestne vrabce a občas aj niečo usrali. Janku 2-krát lízlo aj s následkami.
Sky tower
Ako sme odišli z reštaurácie, prestali sme cítiť únavu a rozhodli sme sa, že dnes zmákneme centrum a išli sme smerom k najvyššej budove južnej pologuje – Sky Tower.
Ponúkajú vyhladku za 29 NZD. Nakoniec sme išli. Hneď pri vstupe robia fotky na zelenom pozadí, kde potom domontujú výhľad z veže. Hovorili sme im, že nechceme, ale asi nás chceli potom presvedčiť, keď uvidíme výsledok.
Hore sa ide rýchlovýťahom na 51. poschodie. Je tam okolo panoramatické sklo, kde vidno z iného pohľadu mesto a hlavne časti, ktoré sú za prístavom a mostom Harbour bridge, ktorý je menej známy ako ten v Sydney.
Súčasťou výhľadu je, že si môžme pozrieť, ako skáču ľudia na lane z vyššieho poschodia. Pri prvom pohľade periférne nás šoklo, keď sme videli, ako niekto zrazu vedľa nás padá. Ale po viacerých skokoch sme si na to zvykli a čakali sme, keď pôjde ďalší. Ešte tam majú aj časomierum, ktorá odpočítava ďalší čas skoku, že by sme nič nezmeškali. Janke sa podarilo jedného zachytiť na fotku.
Je tam ešte druhá výhliadka na 60. poschodí, čo je vlastne to isté, len vyššie.
Na 50. poschodí je kaviareň a neodolali sme si posedieť pri výhľade na mesto a dať si najvyššie položenú kávu, čo sme doteraz mali.
Náročný deň za nami
29. 1. 2018 pred 18:00
Z veže sme vyrazili naspäť k Olivii domov. Nikto nebol doma, lebo vraveli, že budú na hudobnom festivale. Sadli sme si na ich terasu a relaxovali po náročnom dni. Pozerali sme, aké dobré spracované inštrukcie nám Olivia pripravila.
Potom padáme unavení do postele a dúfame, že sa nezobudíme o 3:00 ráno s jetlagom kvôli 12-hodinovému časovému posunu na Slovensku.